Šťastný koniec
27.05.2009 22:09:40
Kde bolo tam bolo, bolo raz malé dievčatko. Volalo sa Nina. Raz s mamou sa vybrali do sveta. Išli navštíviť svoju vzdialenú rodinu. Rozhodli sa, že pôjdu vlakom. Nastúpili a usadili sa. Išli dlho, veľmi dlho. Obidve cestou zaspali. Nina sa zrazu prebudila keď vlak začal spomaľovať. Nina sa pootočila, že zobudí aj svoju mamu a spýta sa, či už vystupujú. Lenže na jej počudovanie.. mama tam nebola. ,,Kde je?" premýšľala nahlas. A tak sa ju vydala hľadať do ostatných častí vlaku. Ale nenašla ju. Vlak už úplne zastavil. Nina sa rozhodla, že vystúpi a popýta sa na cestu do mesta, kde býva ich rodina. Ukázali jej smer a ona sa vydala na cestu. Ako si tak ide, zrazu vedľa nej zastaví auto a z okna vykukne nejaký muž. ,,Čav malinká. Kam ideš? „ ,,Do mesta za svojou rodinou“ odpovedala Nina v nádeji, že ju tam zoberú. ,,Aha.. My ideme opačným smerom. Tak zatiaľ.“ Zaznelo a už ich nebolo. Nina začala premýšľať ako opačným smerom? Veď išli dobrým smerom. Moc sa tým nezaoberala a išla ďalej. Videla, že cesta sa točí a popri nej je les. Napadlo ju, že si cestu skráti krížom cez les. ,,Som odvážna. Aj tak tam nič nie je. Sú to len povery a rozprávky.“ Povzbudzovala sa pretože o tom lese bolo veľa povedačiek. Povrávalo sa, že tam straší, že tam býva čarodejník a v dome má uväznenú zlú čarodejnicu. Nina nevedela čomu má veriť a tak sa rozhodla, že nebude veriť ničomu. Vybrala sa úzkou kľukatou cestičkou, ktorá viedla lesom a aby jej nebolo smutno pustila si k tomu ipod. Bola tam taká tma, že Nina si nevidela ďalej ako po nos. ,,Je tu tma ako v rohu“ sťažovala sa. ,,Ale sama som sa sem vydala. Nikto mi nepomôže. A aj ten mobil sa mi vybil. Ach jaj.“ Išla dlho. Až bola taká unavená a hladná, že skoro padala. Sadla si na peň a tvár si položila do dlaní. ,,Kam som to len išla?“ Zrazu začula ako pukla halúzka. Zdvihla zrak a v panike sa poobzerala. Nič však nevidela. Postavila sa, že radšej ide niekam inam. Uvidela svetlo. V lese. Nejako jej to nešlo dokopy. Svetlo? V lese? Nie. Podišla kúsok aby sa prizrela, čo to bolo. A čo nevidí?! Čarodejník. Už už chcela začať kričať ale nezmohla sa na slovo. Stála tam ako soľný stĺp a nemohla sa pohnúť. Čarodejník prišiel bližšie a zmeral si Ninu pohľadom. Natiahol k nej ruku, ale nedotkol sa jej. Nina dýchala hlasno a triasla sa. Keď prišiel ešte bližšie Ninu striaslo. Čarodejník sa zľakol. Odišiel od nej o pár krokov. Chvíľu sa na seba pozerali a potom sa čarodejník otočil a odišiel. Nina sa schytila a išla za ním. Chcela zistiť čo je zač. Nasledovala ho asi hodinu. Cestou si zbierala lesné plody a všetko čo by sa dalo zjesť. Prišli k starej chalupe. Drevenej. Čarodejník prešiel cez drevo, nemusel si ani otvoriť dvere. Nina však áno. Otvorila dvere, ktoré poriadne zavŕzgali a vstúpila dovnútra. Zdalo sa, že čarodejník ju už čaká. V rukách držal fľašku a fialovou tekutinou a podával jej ju. ,,To je pre mňa? Čo to je?“ Zobrala si to a čarodejník odvetil: ,,Vypi to!“ Vtom zmizol. Kam sa vytratil? Nevedela Nina. Nuž čo. Má čo stratiť? Asi nie. Pozrela sa na fľašku a vypila to, čo v nej bolo. ,,Nie je to zlé“ povedala a zachichotala sa. Zrazu sa cítila taká ľahká. Vznášala sa. ,,Čo sa to deje?“ čudovala sa. Letela. Ale kam? Nevedno. Letela v oblakoch, nebolo vidieť na zem. Netrvalo to dlho a začala klesať. Klesala a klesala až stála nohami pevne na zemi. Poobzerala sa a viete kde stála? Vedľa domu jej rodiny. Na schodoch domu sedela jej mama. Nina sa k nej rozbehla. Mama si ju najprv nevšimla, ale potom počula ako k nej niekto beží. Pozrela sa na cestu, ktorá vedie k domu a uvidela Ninu. Rozbehla sa jej naproti. Obidve boli šťastné, že sa našli. Vošli do domu a Ninu privítala veľká rodina a oznámili jej veľkú novinu. Zostávajú bývať u svojej rodiny.
Komentáre